Bilión je milión miliónov. Ročne sa vyrobí na svete okolo osem a pol bilióna kusov prezervatívov. Čiže osem a pol milióna miliónov kusov. Či to ľudia žerú? Veď nás je najviac ak necelých šesť miliónov. S tou ochranou sa mi to vôbec akosi nezdá.
Nielen, že teraz naozaj neviem prerátať, koľko to vlastne balónikov pripadá na jedného človeka a neskôr aj na jedného samotného člováka-našinca bez rozdielu pohlavia a iných charakteristických čŕt, ako je závisť, nenávisť, obžerstvo a podobne, neviem si ani len predstaviť, čo s toľkonásobnou ochranou si vôbec počnúť. Vieš Laco, to je ako keď mater dá malému decku celú škatuľu. Teraz mám naozaj na mysli obalovú techniku – krabicu. Teda, ak lezúň dostane nespisovnú krabicu čokolády, najskôr sa asi rozreve, nevediac čo s ňou. Ak mu však podstrčia iba tabuľku, asi ju zje a zapečie ho. Ak bola horká. Alebo preženie, ako bola stará. Alebo salmonelová.
Ja akosi neviem, čo s toľkou ochranou. Aj keď by som ju ako neoprénový odev celý život používal do dažďa a na iné vhodné mokré príležitosti, Lacko, no neminieme to.
Ani ten ujko sprievodca, čo v trolejbuse linky číslo jedenásť sedel pri zadných dverách a s prezervatívom natiahnutým na palec odtrhával detský lístok za tridsať a dospelý za šesťdesiat halierov, nemohol minúť viac ako dve tri gumy denne. Zas tak rýchlo sa neprešúchali. A podaktorí mali aj „furtenky“, teda predplatné lístky.
Lacko, lenže keby to tak jedna ochrana bola. Ale tu je aj tá civilná, ochrana osobných údajov, ochrana prírody, ochrana dravcov, no, aspoň niečo teda bližšie k nám, a kadejaké iné ochrany.
Slovač je dostatočne chránená proti takmer všetkému a v niektorých segmentoch – vyššie som spomenul, má ochranu priam predimenzovanú. Ešteže podaktorí ju ignorujú, inak nám národ už vyhynul.
Čumím do bedne a tam ma akýsi politik celou svojou silou a odhodlanosťou chce brániť proti maďarizácii. Asi sa mu neušlo. Abo to nepasovalo. Veď nie každý balónik na každý úd pasuje.
Iný politik chce ubrániť moju dušu pred diablom a žiada za mňa do každej školskej triedy kríž. A veď však dobre, nech ho povesia! Myslím ten kríž. Lenže, to by nesmel iný politik žiadať aby v tej istej triede nevisel žiaden kríž. V mene tiež mojej ochrany. Jeden mi dokonca núka Lacko marišku. Ale pozor, to je tá s malým „m“, nemusíš hneď z tých biliónových zásob brať. Táto mariška je zadymená a rehoceš sa po nej ako čajka. Tá smejavá. Má to v oficiálnom názve druhu. Aj bez marišky. A bez toho politka.
Mám niekedy sto chutí natiahnuť si na hlavu to, čo iní niekedy inde a mať svätý pokoj. Mať istotu. Že nič nehrozí. Že sex, teda, ehm, život, je bezpečný. Kým to nepraskne alebo sa to inak nepotento.
Pre spoločnosť by bolo dobré, ak by si jej jedinci mohli niekoľko mesiacov pred voľbami, v období zvýšenej koncentrácie rôznych sľubov, analýz, prognóz a vo všeobecnosti vlastne len táranín, na seba čosi natiahnuť. Myslím, že by ani nebolo treba zvyšovať celosvetovú výrobu ochrany. Iba ak trošku prispôsobiť rozmery. Tie staré, skromné, dnes už akosi nevyhovujú. Sme v rozlete, v rozpuku. Pre voličky ružové a pre pánov modré.
Bože môj, čo som to, modrá je farba diabla! Aké teda pre pánov? Zelenú majú na billboardoch tí srandisti z ľava, k červenej sa nikto nehlási, hnedá je tak trošku v každej strane, keď už aj nie ideovo všade, tak aspoň ako symbol – prepytujem – preposratosti.
Páni by mohli mať žltú. Ako včielka Vilko. Vlastne trúd Vilko. Včielka bola Maja. A bola by sranda.
A niektorí politici bez. Nech sa boja, nech sa desia následkov. A nech aspoň trošku opatrnosti dajú do toho súloženia s voľbami. Si to predstav Lacino. Bude chvíľka nepozornosti a celú volebnú komisiu budú mať až do ďalších volieb vo vyživovacej povinnosti. A nám by dali pokoj.
To by bolo krásne, keby nám dali celé štyri roky pokoj a nielen tých prvých tri a pol!