Niekto sa zo mňa snaží robiť idiota. Po tom, ako sa ním sám stal, respektíve, ešte neodstal. „V „šesťdesiatom druhom, keď prišli Rusi“, zaznelo v piatok, 13. augusta predpoludním z éteru najpočúvanejšieho rádia na Slovensku a z úst jedného z jeho moderátorov. Teda, pardon, „moderátorov“. Bez korekcie zo strany spoluchichotajúcich sa kolegov v štúdiu. Ich hromadný nástup na mikrofón pri každej možnej a najmä nemožnej príležitosti – správar, moderátor a ešte ktosi – má zrejme navodiť dojem, že deň je skvelý, partička skvelá, život skvelý, nálada skvelá, že je proste práve nejaká „párty“. Skvelá párty.
Bola by skvelá, ak by išlo o ubytovacie zariadenie s dlhodobým pobytom pre mentálne nedostatočné jedince. Tam by bol skutočne pozoruhodný jav dozvedieť sa, že nejakí Rusi niekam kedysi prišli. Dátumy a presnejšie okolnosti nie sú podstatné.
Nejde mi o Rusov, ktorí prišli. Mimochodom, nie sami Rusi a nie v „šesťdesiatom druhom“, milé rádio! Nejde mi ani o vysmiatych polovzdelaných polodebilkov. Každý má právo na život, dokonca, v ideálnom prípade aj na život veselý.
Ide mi o slovenský éter. Teda, aspoň o ten, ktorý najviac počuť, najviac vidieť, lebo je, sám tvrdiac, najpočúvanejší a najsledovanejší. Najčítanejšiu tlač – na Slovensku – ani nepovažujem za potrebné pridať do „zbierky“.
A vôbec mi nejde o nejakú spisovnosť, rozdrobené na drobné, gramatiku, vetnú skladbu a podobné, dnes už z pohľadu médií na Slovensku hlúposti, atavizmy. Nikdy som nebol fanúšik nejakého „lezúňovstva“, neobdivoval som „podstrešnice bahenné“ a nehovel som si na „hovníku“. Tým sa nechcem dotknúť a ani nedotýkam jazykovedcov, z ktorých viacerých poznám a naozaj tvrdím, že nie sú skostnatení, nevymýšľajú podobné abnormality a nikoho nenútia vyjadrovať sa ako nebohý, ale skvelý Ondriš Jariabek. Sám som často prekračoval hranice medzi spisovnou, hovorovou, neraz aj slangovou slovenčinou. A neraz aj zámerne.
Ako napríklad teraz. Sračky. Sračka nie je práve „kóšer“ výraz. Uznávam. Ale nie je tiež „kóšér“, ak sa jedna za druhou na mňa valí zo slovenského éteru. Je mi úplne jedno, či je to sračka faktická, alebo gramatická. Vždy zostane len a len sračkou mentálnou.
To, že „Rusi prišli v šesťdesiatom druhom“ je naozaj iba jedna perlička. Stačí uviaznuť do nejakého priestoru, v ktorom jeho majiteľ z mne neznámych dôvodov práve masturbuje pri počúvaní tých najpočúvanejších a dá sa napísať celý zoznam podobných sračiek, ktoré ktosi vypúšťa z úplne iného otvoru, ako býva zvykom medzi slušnými ľuďmi. A to ešte vo fistulovom adolescentnom hlasovom podaní, šmrncnutom podozrením na zo dva jointy pred vysielaním. Alebo aj počas neho. Ale čo už.
Za najväčšie hovädá tento náš národ či národnosti na Slovensku žijúce spravidla označujú politikov. Našich. Je to už folklór a z časti aj pravda. Aspoň u niektorých politikov. Tie najväčšie hoviadka však sedia úplne inde. A cieľavedome spoza svojich mikrofónov debilizujú spoločnosť. S pocitom dobre vykonanej práce.
Stačí sa pozrieť okolo seba, porozmýšľať, porovnať. Makajú naozaj dobre. Mediálna idiotizácia obyvateľstva naberá grády.
A niekomu to sakramentsky vyhovuje.