Proti vetru

A tomu len tak ľahko nejaká tá slza, kvapka krvi, samota, bieda alebo naopak bohatstvo, neujde. Iba ak si to jeho tvorcovia z času na čas pomýlia a čosi popletú a celé to pošlú na svetlo Božie, teda čitateľské a divácke, jemne a niekedy aj nemierne prekrútené. Veď napokon o nič nejde. Potrebné ingrediencie – slzy, krv, plač, bolesť a naopak žúrky sex a zmeny partnerov či partneriek zostali. Čo už na poradí? Na odkaze?

Mám tu jeden taký reálny námet. Pre bulvár. A nielen preň. Ona stratila prácu v regióne, kde jej bolo aj tak veľmi málo. Krátko pred penziou. Keďže však má rada ľudí, tých „pár“ rokov do dôchodku sa rozhodla pre opatrovateľstvo. Za nejakých 200 eur mesačne. Šesť tisíc korún. Vraj na dve hodiny denne. Ale obíďte dve starké a jedného deduška, poupratujte, skočte im nakúpiť a občas aj navariť. A ešte aj vľúdne slovo zanechať v inak ich pustých príbytkoch. Za 200 Eur all inclusive. A naozaj nezrátané hodiny. Tie sa píšu iba do výkazu.

Starká, čo ju mala v rajóne, sa jedného dňa pobrali na večnosť. Už mali čas. Zostal na dvore psík, taký malý, tichý, „zmeska“. A tak ona chodila do domu ďalej opatrovať. Psíka. Tu mu nejakú deku doniesť, tam pár granuliek, kostičky. Už bez výkazov. Až si ho jedného dňa vzala domov. Ako tretieho. Zablchaveného, ale šťastného. Dve nemé tváre po starkých, čo pomreli, už dochovávala pred ním.

Prišlo to však aj na ňu. V takom veku to je raz – dva. Ochorela. Mala závrate. Príliš veľa sa naháňala. Za 200 euro. Zostala doma, takmer sama.

Jeden zo psíkov však potreboval k lekárovi. Teda, k veterinárovi. Nevládala sama. A na „veterinu“ na okres to je pol dňa cestovania. Prišiel chlap, tak asi 34 ročný, na staručkej sto krát rozobranej a sto krát  zloženej Škodovke. Zobral ju aj s fenkou 50 kilometrov k najbližšiemu vetertinárovi. Vlčicu tam uspali. Navždy. Nedalo sa inak.

Mlčky sa on, opatrovateľ opatrovateľky a ona, opatrovateľka bez síl ale s dušou, vracali domov. Na zadnom sedadle v koberčeku zabalená kôpka bývalého života. Ešte ju večer pochoval v kúte záhrady.

On je – vlastne ani neviem. Ani on to nevie. Nezaujíma ho to. Nevie, či je róm, alebo cigán. Je to taký tmavý chalan z kolónie. Bielym sa u nich hovorí „vaši“ a čiernym „naši“.

Ona bola dosť dlho chorá. Na „péenke. Ležala mesiace doma so psíkmi najdúchmi. Ten tmavý chlap ju viezol aj na CT vyšetrenie. Opatroval ju, aj psíkom granule doviezol z mesta.

Má ju stále za mamu, v mladosti k nej chodil tu a tam na polievku. Vyrastal s jej chalanmi, netmavými, takými našimi. Dnes už má ženu, deti, na pomery, v ktorých žije jeho komunita, má svoj krásny svet. A dokonca aj maká od rána do večera, tvrdo, v lese, ale legálne a platí dane.

Ona, opatrovateľka, ktorá z času na čas potrebuje opateru, ho má za syna. A môj kamoš,  jej syn, ktorého zavialo ďaleko do sveta, za brata. Aj komín jej ten syn-nesyn opravil. Aj na streche pár škridiel vymenil, keď zatekalo.

Opatrujem, opatruješ, opatruje. Každý niekoho niekedy. Do… (frasa), keby takýchto ľudí nebolo, ani by to nestálo za to žiť. Opatrujú seba, psov, starých, nevládnych, rómov, bielych – sú si k sebe a nielen k sebe –  iba ľuďmi.

A to naozaj asi nie je pre bulvár.