Proti vetru

Prosím o odpustenie Božieho syna i jeho matku, že spomínam ich meno nadarmo, ale naozaj sme sa zbláznili. Prišiel som na to ráno a v električke číslo šestnásť. Po – ako inak – opäť a zas prehratom hokejovom tom, no, stretnutí s Čechmi. Narezali nám na zadok a zas nebolo prečo piť.

Ale, vlastne kieho Lacko! Zas bolo prečo piť. A ja mám zas dôvod písať Ti. Úplne sa zbláznili aj v špitáli, okolo ktorého šestnástky jazdia. Zavolali ťa na ďalšiu chemoterapeutickú hostinu, len na čosi zabudli. Kam ťa uložiť. Ani jedna posteľ voľná. Nikto sa nezberal nič uvoľniť či už chtiac, chtiačky, chcejúc, alebo ako sa to vlastne správne – chčiacky asi nebude to pravé – alebo uvoľňovať postele akosi proti svojej vôli.

Vidíš, a tak si tam šaškoval pol dňa a bez toho, že by do teba vliali zopár pollitrákov, ťa zas poslali domov. Zbláznili sa. Nemáme postele, skúste sa popýtať koncom mesiaca. Alebo života.

Lacino, v to ráno neboli tí bielokabátnici jediní. V šestnástke sedel vzadu v druhom vozni chlapík, ktorý bol zjavne nasratý a podľa  vône v širokom a ďalekom okolí aj zasratý. Tri jedna, mrmlal si stále náruživejšie nezaoberajúc sa gólom do vlastných gatí. „Tam na Maďarov mali ísť“ hútal nahlas a neviem, koho tým myslel. Viem však, že u nás je zvykom čím viac byť opitý, tým viac nadávať na Maďarov a čím viac nadávať na Maďarov, tým viac byť opitý. Takže to vlastne nikomu neprekážalo. Veď už sme sa takmer všetci zbláznili aj bez tých susedov.

Keď som tak rozmýšľal, ako dlho to Laci v tom voze vydržíme počúvajúc školenie z hokejovej taktiky i medzinárodnej diplomacie v atmosfére podchodových toaliet, tipovanie prerušila dôstojná pani apelom na slušné správanie. Na jeho obvyklosť na verejných priestoroch. Znelo mi to ako úprimná kázeň, ale tá pani nemala biely golierik. Ten jej bol z líšky tuším. Zbláznila sa. Začala dialóg s hokejovým expertom.

„Ste sa zbláznili, seďte doma, kukajte telenovely, od rána do večera je ich na obrazovke plná riť, to je tak pre vás a nie ma tu buzerovať“, opáčil decentne oslovený cestujúci. A prízvukoval to hlasným vypustením vlastných telesných plynov. Našťastie električka o chvíľu vypustila jeho. Na bývalom „centrálku“. Tam sa šentýšuje už od rána. Od kapustnicovej šťavy cez čučo až po teplé pivo.

Lacko, ale my sme sa v to ráno naozaj všetci zbláznili. Pomyslel som si o chvíľku, keď do obvykle uspávajúceho a monotónneho … „nasleduje zastávka tech…nická univerzita“. Aj s tým zaodrhnutím po písmenkách tech, ktoré sa tam ozýva už niekoľko rokov. Neveriacky som totiž popri tom hlásení začul aj tichučké „zisťuje sa poloha“.

Laco, opakujem, to som ešte stále v tej šestnástke. A tichučké zisťovanie polohy po tajomnom žblnku prešlo do hlasnejšieho pokynu „po päťsto metroch zahnite doprava“! Nikto nezahýnal nikam a nikomu, aspoň na prvý pohľad, a tak o chvíľu ešte hlasnejšie a nástojčivejšie sa „ziťovala poloha“. Potom už tá navigácia začala doslova vrieskať, že o tristo metrov treba doľava, vrátiť sa sto metrov a potom pokračovať vpravo. Šťastný majiteľ navigačného zariadenia si zjavne vychutnával bezmocnosť prístroja, ktorý ho niekam posielal podľa zadaných koordinátov a pritom chlapík pokojne sedí a vezie sa čoraz bližšie ku konečnej.

Naozaj sme ho už aj my všetci chceli poslať niekam a modlili sme sa, aby poslúchol svoju navigáciu. Baterky jej však došli skôr. Zachrapčala a už sa tiež len bezmocne viezla.

Tá šestnástka sa však milý Lacko nevzdávala. Myslím tým električku. Rannú a vôbec nie poeticky tichú, ako ktosi vymyslel. V prednej časti druhého voza šestnástky sedeli tak asi šestnástky. Bolo ich zo päť. Bučali ako teliatka pripustené k vemenu a tešili sa „to vyzerá ty kokso ako by to bol náš súkromný vozeň a mali sme tu ty kokso žúrku, zakoksovala jedna druhej a ozval sa zvuk pripomínajúci erdžanie koníkmi obšťastnených kobyliek. Je to na zbláznenie, ale fakt to vyzeralo ako v žrebčíne. Nechcem napísať že v kobylinci, to je trošku iné.

„…k…ua, ty kokso, mekáča zavreli!“ A šestnástky v šestnástke na rozdiel od dverí zabudli zavrieť svoje vrátka pod nosom. Asi sa aj v tom Mac Donalde dočista zbláznili, takto zavrieť ráno, keď je najväčší nával a dopyt po zdravých raňajkách v pokojnej atmosfére.

Vzadu sedel akýsi bugár – pán Béla, to nie je o Vás – iba sa tak tváril, taký pubertálny unudený a otrávený mierne pretlstlý jedinec s čiernymi bagandžami na nohách, s holou, prázdnou a na kábliky napojenou hlavou. Veď píšem Laci – taký bugár, čmeliak. Zo slúchadiel na hlave sa po vozni, zrejme aj tom vedľajšom,  rozliehal zvuk miešačky na betón, asi tak trojkubíkovej. A z tváre sa mladíkovi šíril pohľad – opovážte sa ceknúť. Čo som naozaj blázon začať si? Ešte mi nejakí aktivisti pripomenú bugárove ľudské práva.

Ach jaj Lacino, vidíš, Ty sa racionálne snažíš vyzdravieť a pritom sa svet iracionálne zbláznil. Všetko je relatívne.

Možno sme v tomto svete my tí, ktorí nie sme normálni. Neviem. Niekedy si to aj myslím. Chcieť napríklad na onkológii posteľ, keď ma zavolali na opätovnú hospitalizáciu. Také čosi. Alebo električku namiesto po koľajniciach jazdiacej kadibúdky. Či akustickej mučiarne. Alebo teľatníka.

Alebo chcieť kadečo iné. Napríklad zdravie. Ale aj preto je možno dobré byť bláznom. A úplne najlepšie – zdravým bláznom. Všetci ostatní sú totiž už tak príšerne otravne chorí a normálni.

Želám Ti Lacino zdravie!