Zdanlivo zabudnutý Josiah Royce. A škoda, že je zabudnutý. Jeho teória loajality k loajalite je totiž geniálna. A najmä nadčasová. Loajalita nie je cnosť. Naopak, ak vychádzame z pôvodného francúzskeho výrazu „loyauté“, potom ide o obyčajné – prepytujem – riťolezectvo. Alebo, decentnejšie vysvetlené – o praktickú ochotu jednotlivca, prípadne skupiny ľudí, dodržiavať záväzky voči osobe či osobám nadriadeným, voči organizáciám, voči inštitúciám a dokonca aj voči presvedčeniam.
Aj keď mi život v našej súčasnej slovenskej pospolitosti pripomína skôr revitalizáciu feudalizmu v období, v ktorom bolo na vrchole lénne právo, neplánujem sa teraz zaoberať vlastníckou pyramídou a šľachtou na jej špičke. To je skvelá téma na niekedy inokedy, čoskoro inokedy. Dnes vyskloňujem iba to pchanie sa do číchsi zadkov. A naozaj mi nejde o pospolitosť s malým duchom a veľkým „P“.
Pán Josiah Royce síce tvrdil, že medzi myslením ľudského jednotlivca a vonkajším svetom panuje číra jednota, ale touto naivitou sa len prepracovával k výzve, že by sme mali byť služobníkmi absolútnej pravdy. Zdá sa, že väčšina slovače amerického filozofa vypočula až po sto rokoch. Áno, niektorí aj skôr, bol to však len predvoj, slúžiaci bývalému ústavnému článku číslo štyri. Tak podobnému súčasnej filozofii moci. Akejkoľvek, ale u nás.
Čo je teda vlastne loajalita k loajalite? Po slovensky sa to dosť ťažko píše tak, aby autor zároveň dodržal kódex blogera a na druhej strane nijak neobrúsil pointu. Skúsim teda takto – ja, v páse do pravého uhla zohnutý služobník, urobím všetko pre to, aby som splnil aj nevyslovenú vôľu iného, dôležitejšieho, menej ale predsa zohnutého vyššie postaveného a zas len služobníka. Rozdiel medzi Slovenskom a Japonskom v disciplíne klaňanie sa je vari v tom, že kým Japonci sa klaňajú z úcty a na znak úcty a dokonca to aj myslia úprimne, Slováci svojím klaňaním vyjadrujú nie celkom úprimný loajálny vzťah k nim najbližšej moci. Ale radšej to spresním, mnohí Slováci. Paušalizovanie nemám rád, pretože aj na Slovensku je ešte stále dosť ľudí, pred ktorými sa môžem skloniť tak akosi japonsky – z „obyčajnej“ úcty.
Ibaže ich nevidno, málo ich počuť, málo vidieť. Práve vďaka tým všadeprítomným rektálnym alpinistom.
Ak si v tomto období viacerí kladú doteraz nikdy do podrobností nezodpovedanú otázku, prečo voľby kohokoľvek do čohokoľvek vždy dopadnú tak, ako dopadli doteraz, odpoveď – aspoň ja – nachádzam v loajalite. Na všetkých možných úrovniach, vo všetkých nemožných podobách.
Zopakujme si spolu definíciu francúzskeho slova „loyauté“. Je to „ochota jednotlivca, prípadne skupiny ľudí, dodržiavať záväzky voči osobe či osobám nadriadeným, voči organizáciám, voči inštitúciám a dokonca aj voči nadriadeným presvedčeniam“.
Túto ochotu či loajalitu vnímam vždy po zverejnení prieskumu predvolebných preferencií. Tak isto ju vnímam vždy, keď ten-ktorý politológ otvorí ústa. Stačí už len jeho meno na obrazovke a pokojne môžem vypnúť zvuk. Odpovede na sugestívne otázky sú voči laickej verejnosti exponenciálne – sugestívne. Ale o to mi ani nejde. Skôr sa zaoberám, aké záväzky títo odborníci plnia? Dodržujú? Čím sa zaviazali? A komu a za čo? Prečo, to už ani nie je podstatné.
Treba však spomenúť aj inú, spoločensky nemenej nebezpečnú loajalitu. Je ňou slepá viera, náboženstvo. Nemyslím však v zmysle cirkevnom, to vôbec nie. Dokonca za chválitebné považujem to kresťanské „máš len jedného Boha“. Preto mi je záhadou, prečo mnohí majú svojich bohov v podobe politík, politikov, prečo mnohí majú svojich nemenných bohov moci, prečo im vyjadrujú toľkú loajálnosť. Z tohto pohľadu sa ale vôbec nezaoberám náklonnosťou k bohom červeným, hnedým, modrým, zeleným, či viacfarebným.
Prečo si raz už konečne voliči nedajú toľkú prácu, že budú loajálni k sebe samým? Že ich budú zaujímať záväzky, ktoré im niekto v mene ich takzvaného najvyššieho a jediného dobra prezentoval pred štyrmi rokmi vo volebnom programe? Prečo neporovnávajú – toto sa sľúbilo, toto sa spravilo, toto mi pomohlo. A toto ma…, no, veď však všetci vieme čo.
Prečo, doparoma, nie sme v parlamentných voľbách loajálni sami sebe? Veď tých, ktorých nám ponúkajú politické strany, nemusíme mať za bohov. Ani tie strany. V konečnom dôsledku by to malo byť naopak. Volič by mal byť imperatívom. Volebné obdobie trvá štyri roky a nie len tie tri predvolebné mesiace plné sľubov, usmiatych tvárí a inflácie dobra v straníckej politickej ponuke.
Dobro pre koho? Vot vopros!
Celá debata | RSS tejto debaty