Proti vetru

Niekto sa zo mňa snaží robiť idiota. Po tom, ako sa ním sám stal, respektíve, ešte neodstal. „V „šesťdesiatom druhom, keď prišli Rusi“, zaznelo v piatok, 13. augusta predpoludním z éteru najpočúvanejšieho rádia na Slovensku a z úst jedného z jeho moderátorov. Teda, pardon, „moderátorov“. Bez korekcie zo strany spoluchichotajúcich sa kolegov v štúdiu. Ich hromadný nástup na mikrofón pri každej možnej a najmä nemožnej príležitosti  - správar, moderátor a ešte ktosi –  má zrejme navodiť dojem, že deň je skvelý, partička skvelá, život skvelý, nálada skvelá, že je proste práve nejaká „párty“. Skvelá párty.

Bola by skvelá, ak by išlo o ubytovacie zariadenie s dlhodobým pobytom pre mentálne nedostatočné jedince. Tam by bol skutočne pozoruhodný jav dozvedieť sa, že nejakí Rusi niekam kedysi prišli. Dátumy a presnejšie okolnosti nie sú podstatné.

Nejde mi o Rusov, ktorí prišli. Mimochodom, nie sami Rusi a nie v „šesťdesiatom druhom“, milé rádio! Nejde mi ani o vysmiatych polovzdelaných polodebilkov. Každý má právo na život, dokonca, v ideálnom prípade aj na život veselý.

Ide mi o slovenský éter. Teda, aspoň o ten, ktorý najviac počuť, najviac vidieť, lebo je, sám tvrdiac,  najpočúvanejší a najsledovanejší. Najčítanejšiu tlač – na Slovensku – ani nepovažujem za potrebné pridať do „zbierky“.

A vôbec mi nejde o nejakú spisovnosť, rozdrobené na drobné, gramatiku, vetnú skladbu a podobné, dnes už z pohľadu médií na Slovensku hlúposti, atavizmy. Nikdy som nebol fanúšik nejakého „lezúňovstva“, neobdivoval som „podstrešnice bahenné“ a nehovel som si na „hovníku“. Tým sa nechcem dotknúť a ani nedotýkam jazykovedcov, z ktorých viacerých poznám a naozaj tvrdím, že nie sú skostnatení, nevymýšľajú podobné abnormality a nikoho nenútia vyjadrovať sa ako nebohý, ale skvelý Ondriš Jariabek. Sám som často prekračoval hranice medzi spisovnou, hovorovou, neraz aj slangovou slovenčinou. A neraz aj zámerne.

Ako napríklad teraz. Sračky. Sračka nie je práve „kóšer“ výraz. Uznávam. Ale  nie je tiež „kóšér“, ak sa jedna za druhou na mňa valí zo slovenského éteru. Je mi úplne jedno, či je to sračka faktická, alebo gramatická. Vždy zostane len a len sračkou mentálnou.

To, že „Rusi prišli v šesťdesiatom druhom“ je naozaj iba jedna perlička. Stačí uviaznuť do nejakého priestoru, v ktorom jeho majiteľ z mne neznámych dôvodov práve masturbuje pri počúvaní tých najpočúvanejších a dá sa napísať celý zoznam podobných sračiek, ktoré ktosi vypúšťa z úplne iného otvoru, ako býva zvykom medzi slušnými ľuďmi. A to ešte vo fistulovom adolescentnom hlasovom podaní, šmrncnutom podozrením na zo dva jointy pred vysielaním. Alebo aj počas neho. Ale čo už.

Za najväčšie hovädá tento náš národ či národnosti na Slovensku žijúce spravidla označujú politikov. Našich. Je to už folklór a z časti aj pravda. Aspoň u niektorých politikov. Tie najväčšie hoviadka však sedia úplne inde. A cieľavedome spoza svojich mikrofónov debilizujú spoločnosť. S pocitom dobre vykonanej práce.

Stačí sa pozrieť okolo seba, porozmýšľať, porovnať. Makajú naozaj dobre. Mediálna idiotizácia obyvateľstva naberá grády.

A niekomu to sakramentsky vyhovuje.

Teda, Pchjongjang na Dunaji. Po slovensky. Ten titulok je po nemecky o Slovensku. Podľa istej zahraničnej spravodajskej verejnoprávnej televízie sa objavil v istých novinách v Rakúsku nad článkom, v ktorom sa Slovensko prirovnáva k Severnej Kórei. Nuž vlastne – Slovensko samo „sa“ nie. Noviny ho prirovnávajú ku krajine s  pravdepodobne najprimitívnejším režimom na svete.

Aby som bol úplne presný a trošku aj spravodlivý k autorovi článku, nie Slovensko, ale to, čo sa u nás v posledných týždňoch deje. A aby som bol aj konkrétny, k severokórejskému režimu nás podľa spomínaného článku približujú niektorí naši občania. Vravia si síce politici, ale tými vôbec ale vôbec nie sú.

Kto videl včerajšiu televíznu „debatu“ dvoch našich „politikov“ na takmer pravé nedeľné poludnie, určite rakúskym novinárom za pravdu dá. Odhliadnuc od skutočnosti, že v slušnej krajine a v slušnom médiu by sa slušný moderátor zdvihol a ukázal „hosťom“ svoj názor na ich správanie sa pred kamerami a slušný režisér by takú produkciu v priamom prenose nahradil najskôr reklamou a neskôr zrušil. V tomto prípade však aj hostiteľ, teda televízia i moderátor výdatne prispeli ku kórejskému obrazu Slovenska. Aj tým, že prevzali maniere prítomných pánov a stali sa tretím do nechutnej partie. A rovnocenne tretím. V štvrtej cenovej v piatom suteréne.

Dvaja zo stopäťdesiatich pred štyrmi rokmi zvolených a dnes vyvolených sa na úrovni mentálne postihnutých hádali v priamom prenose o to, kto je väčší vlastenec a na úrovni náboženských fanatikov o to, kto je väčší kresťan. Akurát facky nelietali. Škoda. „Rež a rúbaj do krve“ skrížené s exorcizmom. A moderátorské kvokanie do toho.

Pamätáte sa, keď sa chlapci v škôlke predháňali v tom, kto akože je väčší borec a porovnávali si prirodzenia? Čím väčšie, tým väčší chlap. Dnes čím viac kresťanský a čím viac národný, tým lepší akože Slovák. Opakujem však, to vôbec nemá nič so Slovenskom. Iba ak s nejakým deficitom čohosi, čo je skôr témou pre odborníkov na duševné poruchy.

Relácia trvá tak hodinu. Lenže „rež a rúbaj do krve“ a exorcizmus trvá aj na moju inak nesmiernu trpezlivosť na Slovensku už príliš dlho. Kim-ir-senizmus dal popraviť chlapa za to, že do zahraničia oznámil cenu ryže v Severnej Kórei. Falošný, neúprimný, zištný a na druhej strane zvrátený, nech akokoľvek inteligentne sa tváriaci slovenský „národniarizmus“ bude vyhadzovať riaditeľov škôl za to, že deti v triedach nebudú čumieť na zástavy, preambuly a iné historické artefakty.

Zatiaľ neviem, čo spravia s pubertiakom, ktorého mutujúci hlas urobí zo štátnej hymny aktuálny raperský hit. Viem však, že znevažovanie symbolov štátu je trestné.

Pamätám si, ako sme mali na základnej škole v triede a neskôr aj na gymnáziu na stene zarámované čosi, čo by som nazval „morálny kódex“. Asi budovateľa komunizmu. Dodnes neviem. Pozeral som sa na to denne okrem víkendov a prázdnin dva krát štyri roky. Najmenej po päť hodín. Asi som debil, ale nenalepilo sa z toho na mňa nič. Akurát raz, jeden učiteľ, keď sme sa ho pýtali, na čo to je a čo to pre nás znamená a čo vôbec s tým – mávol rukou, pozrel sa z okna a povedal: Decká, správajte sa v živote slušne, zostaňte za každých okolností navždy slušní ľudia.“ To som si zapamätal, hoci som to počul len raz.

Patriotizmus, viera, slušnosť. To sa nedá nariadiť zákonom. Ako v Severnej Kórei napríklad prítomnosť miliónového davu s mávadlami na otvorení novej fabriky. Alebo len tak – pred vodcom.

Patriotizmus, viera ani slušnosť sa nedá dať do volebných programov, do stanov, do zákonov. To musí byť v duši. A keď to tam raz je, tak je to vnútorné.

Po svete behá veľa chorých exhibicionistov po parkoch, ktorí potrebujú obnažovať svoje pohlavie. U nás máme jedincov, ktorí nemôžu žiť bez exhibovania vlastného fanatizmu. Nevadí, dá sa im to prepáčiť a aj ospravedlniť, ak ide o postihnutie. Nie, ak ide o nami volených a teda aj odvolateľných a z našich daní žijúcich indivíduí.

Ak však ide o vedomé  násilie – trebárs aj prijímaním takýchto zákonov, potom to treba odmietnuť – aspoň vo voľbách. Mal by to spraviť každý, aspoň trochu vlastným presvedčením Slovák a kresťan.

A tomu len tak ľahko nejaká tá slza, kvapka krvi, samota, bieda alebo naopak bohatstvo, neujde. Iba ak si to jeho tvorcovia z času na čas pomýlia a čosi popletú a celé to pošlú na svetlo Božie, teda čitateľské a divácke, jemne a niekedy aj nemierne prekrútené. Veď napokon o nič nejde. Potrebné ingrediencie – slzy, krv, plač, bolesť a naopak žúrky sex a zmeny partnerov či partneriek zostali. Čo už na poradí? Na odkaze?

Mám tu jeden taký reálny námet. Pre bulvár. A nielen preň. Ona stratila prácu v regióne, kde jej bolo aj tak veľmi málo. Krátko pred penziou. Keďže však má rada ľudí, tých „pár“ rokov do dôchodku sa rozhodla pre opatrovateľstvo. Za nejakých 200 eur mesačne. Šesť tisíc korún. Vraj na dve hodiny denne. Ale obíďte dve starké a jedného deduška, poupratujte, skočte im nakúpiť a občas aj navariť. A ešte aj vľúdne slovo zanechať v inak ich pustých príbytkoch. Za 200 Eur all inclusive. A naozaj nezrátané hodiny. Tie sa píšu iba do výkazu.

Starká, čo ju mala v rajóne, sa jedného dňa pobrali na večnosť. Už mali čas. Zostal na dvore psík, taký malý, tichý, „zmeska“. A tak ona chodila do domu ďalej opatrovať. Psíka. Tu mu nejakú deku doniesť, tam pár granuliek, kostičky. Už bez výkazov. Až si ho jedného dňa vzala domov. Ako tretieho. Zablchaveného, ale šťastného. Dve nemé tváre po starkých, čo pomreli, už dochovávala pred ním.

Prišlo to však aj na ňu. V takom veku to je raz – dva. Ochorela. Mala závrate. Príliš veľa sa naháňala. Za 200 euro. Zostala doma, takmer sama.

Jeden zo psíkov však potreboval k lekárovi. Teda, k veterinárovi. Nevládala sama. A na „veterinu“ na okres to je pol dňa cestovania. Prišiel chlap, tak asi 34 ročný, na staručkej sto krát rozobranej a sto krát  zloženej Škodovke. Zobral ju aj s fenkou 50 kilometrov k najbližšiemu vetertinárovi. Vlčicu tam uspali. Navždy. Nedalo sa inak.

Mlčky sa on, opatrovateľ opatrovateľky a ona, opatrovateľka bez síl ale s dušou, vracali domov. Na zadnom sedadle v koberčeku zabalená kôpka bývalého života. Ešte ju večer pochoval v kúte záhrady.

On je – vlastne ani neviem. Ani on to nevie. Nezaujíma ho to. Nevie, či je róm, alebo cigán. Je to taký tmavý chalan z kolónie. Bielym sa u nich hovorí „vaši“ a čiernym „naši“.

Ona bola dosť dlho chorá. Na „péenke. Ležala mesiace doma so psíkmi najdúchmi. Ten tmavý chlap ju viezol aj na CT vyšetrenie. Opatroval ju, aj psíkom granule doviezol z mesta.

Má ju stále za mamu, v mladosti k nej chodil tu a tam na polievku. Vyrastal s jej chalanmi, netmavými, takými našimi. Dnes už má ženu, deti, na pomery, v ktorých žije jeho komunita, má svoj krásny svet. A dokonca aj maká od rána do večera, tvrdo, v lese, ale legálne a platí dane.

Ona, opatrovateľka, ktorá z času na čas potrebuje opateru, ho má za syna. A môj kamoš,  jej syn, ktorého zavialo ďaleko do sveta, za brata. Aj komín jej ten syn-nesyn opravil. Aj na streche pár škridiel vymenil, keď zatekalo.

Opatrujem, opatruješ, opatruje. Každý niekoho niekedy. Do… (frasa), keby takýchto ľudí nebolo, ani by to nestálo za to žiť. Opatrujú seba, psov, starých, nevládnych, rómov, bielych – sú si k sebe a nielen k sebe -  iba ľuďmi.

A to naozaj asi nie je pre bulvár.

Průser znie lepšie, ale napokon „gate“ tiež nie je práve slovenský výraz. Myslím gate ako brána, nie gäte, ako sa kdesi na Slovensku ešte stále nárečovo vraví odevu na spodnej časti pánskeho tela. Uznáte, že gäte a priesery majú k sebe nebezpečne blízko. Najmä v mladšom či naopak v pokročilejšom veku.

„Gate“ však nie je výnimkou. V aktuálnej ére. Zatiaľ to ešte nesmrdí, ale niečo sa tu fakt posr… A ako takmer v každom mojom blogu, tým „tu“ myslím tu, na Slovensku. Neznamená to, že ho nemám rád, naopak. Nemám ho však rád také, akým nikdy nebolo, akým sa teraz živelne stalo a akým hádam nebude donekonečna. Pretože to už nie je Slovensko ale – prepytujem – bordel. Vo všetkých, aj tých najjemnejších významových nuansách. Chcem dnes však len o jednej. Realitnej.

Biele koníky v tejto branži obídem. Akosi sa mi nechce vŕtať sa v prapodivných vlastníckych vzťahoch, za ktorými sú prapodivné utajené identity na čele ktorých sú šikovní mládenci a švárne devy, oboje bez náležitého vzdelania avšak s veľkou dávkou odvahy. A s neodmysliteľným terénnym tankom, teda služobným podnikateľským dopravným prostriedkom. Čím bližšie k Bratislave, tým väčším a drahším. Aby bolo čo odpisovať, aby bolo ako s tým Slovenskom vychcať.

Ide mi o „veľkých hráčov“ v biznise. Zvykol som si na toto mediálne pomenovanie. Vo svete sa podniká, na Slovensku sa hrá. Veď dobre. Každá hra raz omrzí, myslím si optimisticky. A za naozaj veľkého hráča som vždy v mojich predstavách považoval Paula Leonarda Newmana zo Shaker Heights v Ohiu. Toho nebohého. Modrookého. Jeho Podraz s Bobim Redfordom neomrzel dodnes.

„Bydlení je hra“, to je jeden celkom pozerateľný seriál na istej blízkozahraničnej televíznej stanici. Hru z bývania urobili na Slovensku naozaj veľkí hráči. Hrá sa v podstate o to, ako a koho čo najlepšie a v podstate bez akejkoľvek primeranej protihodnoty ošklbať. Ale keď už občas očkom hupnem do toho blízkeho zahraničia ako ten nešťastník, ktorý si v prastarej rozprávke odskakoval poza medzu z Polnočného kráľovstva zahulákať a zaujúkať a zakrepčiť do Zeme kráľa Miroslava, lebo tam sa smelo a tu nie, potom som nemohol bez povšimnutia obísť istý tamojší spravodajský server.

Vraj v Nemecku môžete kúpiť dom už za cenu auta nižšej strednej triedy a dokonca ešte nižšej, takej tej podradnej, na ktorej na Slovensku jazdí väčšina nás, nepodnikateľov. Nehráčov – sráčov. Ale aby som len tak netliachal, hodlám sa citovať.

„Kdo si chce pořídit levné bydlení a je mu přitom jedno, že by musel za prací dojíždět z ciziny, může se směle vydat do německého příhraničí. Krize tam totiž srazila ceny nemovitostí tak prudce, že je například v Bavorsku či v Sasku možné sehnat prostorný dům za méně než půl milionu korun. Zvlášť to platí pro menší obce a města v německém příhraničí. Rodinný domek v Německu si tak nyní můžete koupit třeba i za méně než půl milionu korun. Relativně levné jsou německém pohraničí i nájmy. V Žitavě, která je vzdálená asi 25 minut autem od Liberce, zaplatí člověk měsíčně za 2+1 o 40 metrech čtverečních 280 eur.

V nabídkách německých realitních serverů se množí i nabídky dražeb rodinných domků. Například u rodinného domku v bavorském Arzbergu s obytnou plochou přes 70 metrů čtverečních je vyvolávací cena pouze 14 500 eur, tedy necelých 380 tisíc korun.

Zachovalý přízemní domek v Rugendorfu nedaleko Kulmbachu s obytnou plochou 100 metrů čtverečních a velkou zahradou o rozloze 1300 metrů čtverečních je k mání v přepočtu už za 522 tisíc korun.“

Mám známeho v Bratislave, ktorý za načierno prenajatú „garzónku“ 3×4 metre inclusive záchodu, kuchynského kútu, sprchového kútu a okna platí niečo okolo desaťtisíc v starej tvrdej korune slovenskej. A tuto hore vraj za 3+1 nejakých osem a pol. V Nemecku. Tvrdia v Česku. A „zírajú“ na Slovensku.

Iste, možno argumentovať tým, že kdesi aj na Slovenských lazoch možno nájsť nejakú stodolu, polorozpadnutú, za ktorú chce jej majiteľ aj s pozemkom a družkou nejakých do pol milióna. A že veď ani v Nemecku to nie je inak. Je však rozdiel medzi nádherným pokojným zeleným a vykvetovaným nemeckým vidiekom a stodolkou od Letanoviec čo by potmavším invalidným podnikateľom dohodil. Abo od Giraltoviec. Abo od Hranovnice. Abo vlastne takmer odvšade od…

Ale už ste zaiste zabudli na tie „gate“. To mi tak zišlo na um, keď som sa zamýšľal nad tým, prečo sa realiťáci a „developeri“ na Slovensku sťažujú na slabý záujem o bývanie v rôznych novopostavených snobských „gate“. Alebo teda, lepšie už gates.

To málo celebrít, ktoré u nás napriek každodennému zdaniu máme, už si svoje pokúpilo a plebs na takú drahotu nemá.

Ešte aj v Marxovej ekonomike sa vravelo čosi o vyváženosti ponuky a dopytu. Ale to neplatí na Slovensku. Tu treba zdierať ako za čias psích tridsiatkov a desiatkov a panského a drábov a derešov. Veď ide o naše národné tradície, ktoré nám načim uchovať pre pamäť našich detí.

Realitný trh ukázal Slovákom obrovskú trhlinu v podnikateľskom myslení. Napriek tomu, že developeri už druhý rok zlacňujú, predaju bytov sa nedarí. Prečo asi? To je fakt otázka pre absolventa prvej ľudovej…

A môžete si vaše „gate“ a iné podivne nazvané mesačné krajiny na tomto Slovensku viete čo!

„No, povedz moja, čo budeš mať v hedlajnoch?“ Pýta sa rozrehotaný moderátor istej slovenskej rozhlasovej stanice. „Moja“ odpovedá: „No, Britney Spears…“ A toto a hento a tamto v podstate o jednej obyčajnej ľudskej troske. Súcitne dodám, troske na poľutovanie. V „hedljanoch“, ktoré sa skutočne v podaní mnohých slovenských médií stali skôr lajnami ako titulkovými správami o hlavných udalostiach. Teda, pre spoločnosť podstatných udalostiach.

Jednoducho, neviem, ako napísať to, čo chcem napísať. Po štvrťstoročí písania. Slovensko osprostelo? To vari nie. Veď nie všetci ešte, alebo nie nevyhnutne každý už trpí „trendy“ idióciou tak hodnou vzorkového titulkováho lajna „hedlajna“. A napokon, veď tu kdesi potajme v ústraní a dobre zastrčení žijú aj rozumní a inteligentní ľudia. A Slovensko ako geopolitický útvar si takú urážku naozaj nezaslúži.

Naopak, napríklad „Slováci osprosteli“, to by mohlo aj nasr…diť. A v zásade nemám rád pluralis majesticus. Aj keď by som mal asi tento údernejší variant zvoliť. S vedomím rizika, že môžem dostať po chrápe. Ako kedysi môj triedny učiteľ na základnej škole varoval „chlapci, nevysedávajte v tej krčme, môžete dostať krígľom po hlave ani neviete prečo“.

Napíšem to takto. Sme čoraz viac starí, teda starneme a sme čoraz viac hlúpi, teda hlúpneme. Oboje nezadržateľne a nezmeniteľne. Trend je trend. A na rozdiel od „trendy“ informácií, ktorými nás naše Slovenské médiá obklopujú, nikomu tu neprezentujem vlastné dojmy a polopravdy, ale výsledky autorizovaných a verejne prístupných štatistík.

V prvom rade – sme čoraz starší. Vlaňajší priemerný vek obyvateľa Slovenska – pretože naozaj nielen o Slovákoch to je, dosiahol niekedy v polovici roku 38 celých rokov a tri desatiny roka, čiže tak tri mesiace a osemnásť dní. A možno som osprostel rýchlejšie ako priemer a potom ma za chyby vo výpočtoch vopred prosím ospravedlňte.

Za posledných osem rokov sa priemerný vek obyvateľov zvýšil o dva roky. Čiže, ak sa nič nezmení k lepšiemu a u nás to rozhodne nehrozí, o desať rokov budeme mať všetci priemerne po štyridsiatke. A poniektorí už aj po kremácii.

Stojí za spomenutie aj zaujímavá a naozaj vo svete jedinečná prax  majiteľov našich médií. Za posledných desať rokov sa priemerný vek novinárov na Slovensku znížil na 35, 4 roka. Tých aktívnych, teda píšucich a hovoriacich. Ak by sme zarátali dnes už bývalú nomenklatúru, ktorá ešte stále sedí na takmer každej štvrtej novinárskej šéfovskej stoličke, potom by ten priemerný vek bol vyšší, ale naozaj píšem len o hovoriacich a píšucich. Kedysi sa používal termín „tvoriaci“, ale to dnes nepripadá vôbec do úvahy.

Za posledných desať rokov sa percentuálne zastúpenie novinárov s vysokoškolským vzdelaním znížilo z 84,6 percenta na 51,2 percenta. V moderátorskej profesii je to prepad z 93,7 na 35,3 percenta.

Ak teraz zarátam či vlastne odrátam deti do 14 rokov, ktorých podiel na celkovej populácii je 15, 4 percenta a prirátam ho k priemernému veku dospelej populácie (38,3), potom výsledný priemerný vek slovenského konzumenta informácií z médií – nepredpokladám, že deti žijú napríklad tým, odkiaľ má tí ktorá strana financie na financovanie sa – je až 53,7 roka.

Kým nastolím otázku, ešte dodám dva údaje. Priemerná dĺžka praxe novinára je dnes na Slovensku 6 rokov. A jeho priemerný vek 31 rokov. Toto sú čísla, ktoré pre Slovensko vytvárajú absolútny svetový rekord, nespochybniteľný a dlho ešte neohroziteľný.

Teraz už len otázka pre majiteľov médií:

Pre koho píšete, vysielate? Komu sa vlastne prihovárate a čím? Čím ho oslovujete a čím ho chcete zaujať?

Slovensko osprostelo. Naozaj. A bez urážky. Slovensko však za to nemôže. Poďakovať sa treba médiám, ich majiteľom a zamestnancom. Niektorým, väčšine. Nekupovať, nezapínať, nepočúvať, ignorovať. Akurát koncesie platiť a ani muk.

My, pred hrobom po štyridsiatke, v tejto spoločnosti touto spoločnosťou ignorovaní, máme knihy, knižnice, zahraničnú tlač, cudzie médiá,  cezhraničné televízie. My vás nepotrebujeme.

A po tých voľbách sa fakt just nezhulím. Aj keď top témou našich predvolebných mediálnych analýz je to, kto ako dekriminalizuje marihuanu. A v podstate jedinou témou. Najprv s tým prišla jedna partaj, potom, vidiac že médiá to zaujalo, prichádza s tým aj druhá, ktorú výrazne posilnil ženský ochranný faktor. Ochranný faktor s vysokým číslom.

Máme tu pretek o tom, kto viac marišky nám dožičí. Nuž, ak volíme len podľa toho… Kedysi aspoň dvojnásobné platy ponúkali. Teraz marišku. Asi vedia čo robia. Toto tu je fakt pre slabšie nátury na zhulenie.

Pripúšťam, že to tretie slovo z titulku stojí na okraji spisovného jazyka a možno siaha až zaň, aj preto som ho zjemnil, rozhodne však nestojí, žiaľ, na okraji našich životov. Lacko, naopak, ono sa vtesnalo priam do nášho bytia. Pre upokojenie jazykovo puritánskych duší však uvádzam, že aj jednozväzkový Krátky slovník slovenského jazyka z prelomového roku 1989 uvádza slovo „hovno“ ako hrubé slovo, nie nespisovné. Alebo subštandardné. A tých sú dnes predsa plné médiá.

Lacko, Ty si si dal na onkológii tri jointy a zrejme ti vypadajú vlasy. To však zas nie je až tak veľká hrôza, veď si ich už aj predtým mal hádam len zo päť. Ako vševed. Myslím ten ded. Veď sa zas hádam hneď neurazíš, poznám Ťa dobre. A ide nezvratne jar. Ani chladno Ti nebude bez zimných doplnkov.

Po každej chemoterapii Lacino rastie nádej. Poznám to dobre. A tá nádej dokáže zázraky. Keby tak naša spoločnosť dostala nejakú podobnú kúru. Aby bola nádej.

Lacko, 28. Augusta 1968 doktor Gustáv Husák vo svojom historicky „očistnom“ prejave okrem iného povedal: …„Prežili sme obdobia, keď sa veľmi ťažko pracovalo a keď statoční vydržali. Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické, ale nech zostane, čo je pevné, čo je charakterné, čo chce za tento národ zápasiť.“

K tomu prejavu sa raz vrátim podrobnejšie, to mi ver. Je v ňom toľko zaujímavých myšlienok, že verejnosť od tých čias dodnes vrátane, ohlupovaná médiami rovnako a nepretržite, vlastne ani nevie, o čo v ňom išlo.

Vezmi si Lacko, napríklad, včerajšie radenie správ v hlavnej spravodajskej relácii jednej z „najsledovanejších televízií“. Bol tam príspevok o primárkach v SDKÚ, hneď nato zámerne asi, inak je to naozaj obrovské kúzlo nechceného – o zemetrasení a napokon do tretice o premnožených hovnách.

A dnes, bože môj, ešte kúzelnejšie dva titulky v jednom z „najčítanejších periodík“. Radičová vyhrala a Slováci prehrali. To je, milý Lacko, konjunkcia hodná majstrov pera.

A keď som čítal vyhlásenie straníckej centrály o oznámení víťazstva „ženského faktora“, okamžite som si nemohol nevšimnúť slová lídra líderstva zbaveného o „zomknutí sa v strane“, tak podobné myšlienkam a vetám z vyššie citovaného prejavu. Nuž, tá strana sa nám zomkla a hokejisti odomkli. Nič moc, naozaj.

Ale netreba zúfať milý Laco, máme v týchto časoch svoje malé víťazstvá aj popri veľkých prehrách. Vezmi si takú Barbie. A Američanov. A Nemcov napríklad. Tí prví už nevedeli kam z marihuany a do akej podoby majú navliecť svoju v poradí už asi dvestoštyridsiatu Barbie. Pomohol mníchovský Oktoberfest a nová kráska dostala nádherný nemecký dirndl. Už čakám len, kedy sa objaví Ken v kožených gaťoch s tým takým padacím mostom vpredu. Aj pekne umasteným, ako treba.

A tuším práve tá dvestoštyridsiataprvá Barbie bude moderátorka. Amíci asi boli na Slovensku. U nás v moderátorskej branži čo moderátorka, to Barbie, iba ju prečiesnuť a narovnať z času na čas neprirodzene skrútenú oholenú nožičku, a čo moderátor, to Ken. Dospelých a všeobecnej vzorke ľudstva podobnejších výzorov v tejto branži u nás niet.

Nuž ale potom sa naozaj nemožno čudovať takým kúzelným „náhodám“, ako som spomínal.

A keď už tie primárky, Lacko. Je to také naozaj demokratické, ako vraví líder nelíder. Len škoda, že nám budúcu a vlastne už terajšiu potenciálnu kandidátku na premiérku vyberalo iba zo šesť tisíc partajníkov.

Keby sa tak pred parlamentnými voľbami u nás konali celoštátne primárky povinne a všade. Lacko, Ty by si navrhol niektorú z Tvojich žien, ja susedovie Anču, ona zas tam Lojzka z horného konca a tak by sme sa akosi celonárodne dopracovali – podotýkam – bez straníckeho kontextu – k nejakému konsenzuálnemu premiérovi, k ministrom a poslancom.

A Ty by si možno aj sestričku z Kramárov, abo kam to na tie svoje ozdravné pobyty chodíš. A v zdravotníctve by bol raz navždy pokoj. Ráno by sme celý národ o piatej dostali teplomery pod pazuchu, do úst, prípadne inde, namiesto nervov by nám vzali krv a celý deň by sme vylihovali o rožku s trojuholníkovým syrom. Aj s pollitrákom na stojane. Hneď vedľa postele.

Takto naozaj jeden nevie – ide o primárky, o zemetrasenie, alebo len o ho…

And the winner is… Pricupitá rozpačito sa tváriaca hviezda, uroní umne naaranžovanú slzu a ďakuje. Prípadne vysloví predsavzatie budovať svetový mier. Davy šalejú. Veď nejde o žiadneho „lúzra“.

Snažím sa kráčať s dobou a na Slovensku z času na čas, vzhľadom na rečovú bariéru, používam zvláštny jazyk Slončtinu. Alebo Anglenčinu. Nie je ešte jazykom štátnym, to by asi už zleteli nemenované a z času na čas pripité orly z Tatry a tiahli by na podolia s použitím ťažkej obrnenej techniky, ale používa sa takmer všade. Možno s výnimkou obce Kovácspatakon. Alebo susedných podobných. Ale aj tam je len otázkou času, kedy sa bude volať Smithpatakon, prípadne Blacksmithpatakon.

Nechápem prečo sa napríklad v totej Heľpe nestala obecnou hymnou pesnička Help z autorskej dielne liverpoolskych chrobákov. Alebo prečo niekto iný nenaspieva  remake s textom napríklad … „ Heľp me if you can I’m feeling down…“ Všimli ste si – Heľp zásadne mäkko.

To ale bol len taký malý anakolud. Anakoludík, vyšinutie z vetnej väzby. Podotýkam, vyšinutie celkom malé. Chcel som o lúzrovaní. Ale najskôr, aby som nezabudol s tým winnerom.

And the winner is… umývadlo! Áno, umývadlo. Už aj umývadlá majú svoje Awards. V našom prípade sa winnerom stalo porcelánové čudo. Vďaka svojej jedinečnej podobe získala asymetrická umývadlová misa č. 08 z kúpeľňovej kolekcie (a just zatajím firmu, aby nešlo o reklamu) jedno zo svetovo najprestížnejších dizajnérskych ocenení „red dot“. Túto „pečať“ kvality za výnimočný dizajn udeľuje každoročne expertná porota v medzinárodnej súťaži „red dot design award“ produktom, ktoré presvedčia svojim inovatívnym a neskromným stvárnením. Ja mám doma umývadlo „lúzra“. Klasiku.

Aj si veru počkám na ďalšiu Award sanitárnej keramiky a nervy drásajúci výrok moderátora „and the winner is…“. Možno sa winnerom stane záchodová misa. Záslužne. Veď bez nej by bol život životom lúzrov. Záchodovú misu nemajú už len lúzri. Na Slovensku sa vyprázdňujeme vo vysokom štýle. Aj slovne. Nedávno som čítal takúto umeleckú úvahu. Teda, úvahu istého „umelca“ rapera.

„Nie je umenie sadnút pred svečku zobrat pierko z nejakej zdochliny a napísat rým hodní Janka Krála. Umenie je príst do rapového klubu, vyzvat na freestyle najvačšieho LOOSERA v klube, povedat DJovi, nech tam niečo hodí.
V tom začne hrat beat, ty začneš rapovat a tvojou úlohou je zabavit celý klub a LOOSERA poslat do … preč … ak nemáš talent tak si ani nefúkneš ale ak ho máš, čoskoro sa dostaneš hore. Možno nie až ku Komercii, ale dostaneš sa tak vysoko, že komercia o tebe bude vediet.“

Prevzal som so všetkým. Je to naozaj pôvodný a gramatikou ako prísne chránená rezervácia nedotknutý originál. Je to perla o lúzroch a tých druhých, ktorí sú im opakom. Tých, pre ktorých je životne dôležité, aby komercia o nich vedela. Neviem za celý svet prísť na to, ako by som ich nazval. Ktoré slovo vyjadruje opak slova looser? Že by ten „winner“? Napokon, sú ich plné médiá.

Nedávno v mojej prítomnosti jedno také drobné žieňa s výzorom o niečo milšej Gorgóny a s chrupom poničeným od nikotínu, s veľkým plytkým tanierom plným ohorkov a s druhým, hlbokým a plným zas tri dni nedojedeného jedla – to všetko na jednom pracovnom stole –  označilo za lúzra kohosi, kto mal iný profesijný názor ako ona. Ako ona šéfka. Šéfka winnerka.

Najskôr som si v mene kolegu myslel, že to chce jednu preventívne vyťať, ale „nenechal jsem nervy cloumat mým majestátem“. Werichovsky povedané, byť dnes na Slovensku lúzrom je vlastne poklona. A keď sa vám dostane takého uznania od ľudí, ktorých všetci nenávidia, o ktorých „profesionálnych kvalitách“ si aj elévi v remesle šepkajú legendy a ktorých prítomnosť v okruhu menšom ako sto metrov od vás je neznesiteľnejšia ako kliešť v zadku, potom sa treba takému osloveniu len a len tešiť.

Lúzri nejazdia na „audinách“ a „bavorákoch“, hoci starých, pätnásťročných šmejdoch, ale predstŕkajú sa v Renaultoch, Citroenoch a dokonca – predstavte si – v Škodovkách. Ozaj, lúzri zásadne na rozdiel od winnerov nevlastnia „japoncov“ – aspoň som si tak odvodil z diskusií pod článkami pre motoristov.

Lúzri nenakupujú v Bologni a v New Yorku netrávia žúry alebo žúrky. Keď tak nejaký diskont a radovánky akurát tak s motykou na záhrade. Alebo na záhumienku. Krumple bude o mesiac treba sadiť. Lúzri nemajú zo dve tri frajerky, k tomu partnera a nejaký ten hotel či fabriku. Lúzri nemajú ani zahraničné kontá a nemajú… šmarjá, toto vám fakt musím napísať!

Idem si tak po ulici a počúvam rozhovor nejakej paničky s nejakým chlapom. Bol natoľko „na nože“, že asi išlo o manželov. Manželov podnikateľov. Teda, „podnikateľov“. Riešili, či s deťmi za zimné vysvedčenie na víkend na Mallorcu, alebo niekam, kde je to „zaujímavejšie“ – hovorilo sa celkom vážne o Bahamách. Najmä ona o nich. Manžel s neodstrániteľným výzorom totálneho podpapučníka prikyvoval a manželka o chvíľu na inú tému uvažovala – opakujem, naozaj dosť nahlas – či dá „deťom večer žrať bankovky, alebo pôjdu konečne do nejakého šopingu“.

Aj sa mi zachcelo byť lúzrom. Tááák mi bolo slastne, keď som sa vopchal do plnej električky a navečeral sa odéru dobre cesnakovej klobásky! Žiadne stoeurovky som nemusel žviakať ako chúdence deťúrence tej dvojice winnerov.

Koho je u nás viac? Loosrov? Ak áno, potom sa tu ešte chvíľku bude dať aj žiť. Winnerov mám plné zuby. A nie je to závisť. Veď ani bzdoche nezávidím, že smrdí, iba sa mi hnusí.

Tak nám zabili Tatry. A ktoré, pani Müllerová? Nuž, tie vysoké. Vlastne – Vysoké. Najskôr odtiaľ ich terajší majitelia vyhnali bývalých hostí, teraz ešte zostáva rad na prírodu. Zonácia rozhodla a vôbec sa mi nechce ďalej vtipkovať. Už v sobotu mi bolo smutno, keď som počúval zahraničného spravodajcu istej svetovej rozhlasovej stanice ako vysvetľoval, prečo zanikol fenomén Vysoké Tatry a prečo naopak ožil na druhej, poľskej strane. Teraz by som však najradšej strieľal. Vysoké Tatry onedlho sprivatizujú betonárky na výstavbu apartmánov a zábavnej infraštruktúry pre postboľševických zbohatlíkov.

Štát konečne ukončil zonáciu. Inak povedané, zaujímavé pozemky v okolí Cesty slobody, ktorá spája tatranské osady presunul do nechránenej a investične slobodnej zóny D.  Tam, kde sme ako deti nesmeli utrhnúť ani steblo trávy si budú môcť pracháči stavať svoje luxusné haciendy bez ohľadu na slušnosť, vkus a najmä ochranu prírody v národnom parku.

„Za povšimnutie stojí vymedzenie podzóny Cr, ktorá ukrajuje z najprísnejšie chráneného územia navrhovanej zóny A. V rozpore so zákonom o ochrane prírody a krajiny sa v tomto území navrhuje umožniť vykonávať určité činnosti, ktoré by inak podliehali regulácii zo strany štátu. Po identifikácii tohto územia je jasné, že sú to lokality obetované investorom na výstavbu nových ubytovacích kapacít, zjazdoviek a športových areálov,“ varoval Peter Pilinský, predseda Strany zelených a dodal: „Nespochybňujeme nutnosť vyčlenia určitého územia na rozvoj cestovného ruchu, no systém zonácie TANAP-u by mal byť založený na princípoch biosférických rezervácií UNESCO a systému kategórii IUCN. Mali by byť nástrojom na zachovanie hodnôt TANAP-u, na realizáciu plánu manažmentu a základom pre vykonávanie činností v území vrátane zasahovania do prírodného prostredia. V skutočnosti je zonácia robená tak, aby vyhovovala finančným a iným záujmových skupinám.“

Teraz mi pripadá naozaj tragikomické, že ochranári vlastnými telami bránili ťažbe lykožrútom napadnutého lesa a päť rokov po tejto apokalypse sa nielenže budú ťažiť choré stromy, ale tých pár zdravých padne za obeť stavbám vplyvných finančných skupín. O Vysokých Tatrách rozhodla politika, respektíve tí politici, ktorí na posledné chvíle utrhávajú ešte čo sa dá zo spoločného majetku štátu. Vysoké Tatry ako národný park priklepne vláda Roberta Fica, ktorá sa tak zásadne dištancuje od privatizácie rodinného striebra tým, ktorí si urobili nedávno generálku na privatizáciu Štrbského plesa.
Ale – buďme úprimní – poznáme odpovede na základné otázky ochrany prírody? Dokážeme konštruktívne do snahy – ako (v inej súvislosti) hovoria Američania – „ochraňuj a bráň“ zapojiť odbornú verejnosť? Je rezort životného prostredia dostatočne „ochotný“ hľadať nové prístupy k ochrane prírody? Nájdeme spôsob pokračovať v konštruktívnej spolupráci s neštátnymi subjektmi národného významu? Tieto otázky, ktoré som si kládol minulý rok, už nie sú aktuálne. Alebo, odpovede na ne sú známe. Dajú sa zhrnúť pod slovo Nie!
O čo nám tu na Slovensku ide? (Ak si odmyslíme iné bežné „veľkoproblémy“, umne prefabrikované siedmou veľmocou.) Nuž, jednoducho o to, aby sme mali optimálny počet chránených území a zároveň, aby sa čo najviac minimalizovali obmedzenia, ktoré z ich ochrany vyplývajú. Či už tie najmenšie – napríklad pohyb turistov, alebo tie najvážnejšie – hospodárenie v chránených územiach, a teda zasahovanie do ich vývoja. Nikto tu však ani len nechyroval o výstavbe Disneylandov, aquaparkov a možno aj kasín tam, kde sme ako deti obdivovali nepoškodený les a tam, kde bývali klimatické kúpele a ozdravovne. Ešte stále však „pracujeme s veľkými slovami“, poďme to rozmieňať na drobné.
To všetko súvisí s takzvanou „zonáciou“. Opäť rozmieňajme na drobné – rozdelením chránených území na Slovensku do akýchsi kategórií, stupňov ochrany, či zón. Ruku na srdce – viete, že celé Slovensko, kompletne, od Skalice až po Čiernu nad Tisou a od Oravskej Lesnej až po Štúrovo je v prvom stupni ochrany? Nie svojvoľne, ale v zmysle NATURY 2000 – presne „do písmena“. Ak by sme sa ale chceli vyjadriť v novej zonačnej klasifikácii, celé Slovensko je v zóne E. Tá však neexistuje. „Najbenevolentnejšia“ je zóna D, ktorej zodpovedá doterajší druhý stupeň ochrany, potom sa sprísňujú podmienky pre zónu C – tretí stupeň. Zóna B už je v prísnom štvrtom stupni a napokon zóna A – to je územie s najvyšším stupňom ochrany. Inak povedané – „bezzásahové“. Ale – preskočili sme veľa stupienkov.

Len pripomeniem, že novonavrhnutá zóna D zaberá veľkú časť Národného parku Vysoké Tatry. Je to zóna, ktorá sa ľahko môže stať staveniskom.

„Zonácia“ v zmysle novely zákona o ochrane prírody mala uzrieť svetlo sveta najneskôr v roku 2006, s dodatočným posunom o rok dva. Podľa predstáv dvoch rezortov. Ministerstvo životného prostredia a ministerstvo hospodárstva spoločne predpokladali novelizovanie zákona. Novelu do parlamentu na prerokovanie dňa 26. júna 2007 predkladal vtedajší štátny tajomník pôdohospodárskeho ministerstva Marian Záhumenský. Základné čísla boli sľubné. Už len návrh zonácie Tatranského národného parku (TANAP-u) zvyšoval výmeru bezzásahovej zóny o vyše 8-tisíc hektárov. „Doterajšia výmera predstavovala niečo vyše 31-tisíc ha, terajšia až 39 524 ha, čo je 53 percent z celkového územia TANAP-u,“ povedal 23. mája 2007 minister životného prostredia Jaroslav Izák. Zóna B by mala mať podľa neho rozlohu 13 137 ha, zóna C 19 483 ha, z toho určená na rozvoj 1 680 a D zóna 476 hektárov.

V navrhovanej novele však bola aj veta, ktorá postavila do rozporu nový štatút územia s najvyšším bezzásahovým stupňom a zároveň Lesný hospodársky plán, ktorý sa spravidla robí na desaťročné obdobie. Z tohto „Kocúrkova“ vyplynulo, že sa síce mohlo zasahovať, teda aj ťažiť, ale bez zásahu.

Prezident republiky Ivan Gašparovič je právnik. Ešte pred tým (4 dni), ako sa vyjadril k novele zákona o ochrane prírody, vrátil parlamentu aj zmeny v zákone o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov. Poukázal na nezrozumiteľnosť zmien, ktoré by podľa neho a ochranárov otvorili cestu k nelegálnemu obchodovaniu s ohrozenými živočíchmi. Následne poslala prezidentská kancelária do parlamentu aj veto k zákonu o ochrane prírody a krajiny. Politický „return“ v tenisovej terminológii bol skôr esom. Poslanci prezidentské veto prelomili.

Aktivisti kritizovali napríklad údajné posilňovanie právomocí štátnych úradov na úkor občianskych združení. Na úkor ochrany prírody malo byť podľa nich aj nové delenie území podľa stupňov ich ochrany. Zástupcovia vládnych strán naopak tvrdili, že novela ochranu prírody posilní. Poslanci schválili, že aj v najprísnejšie chránených územiach, kde by človek nemal vôbec zasahovať, bude možné vyhlásiť menšie podzóny. A tam začal hlodať finančnícky červotoč. Alebo v našom prípade – tatrotoč.

Slovenská ornitologická spoločnosť BirdLife Slovensko podala 7. decembra 2007 na Európsku komisiu (EK) sťažnosť voči Slovensku za nesúlad novely zákona o ochrane prírody a krajiny s právom EÚ. Tento podľa nich potvrdila aj právna analýza, ktorú si dal vypracovať Inštitút aplikovanej ekológie Daphne. „Domnievame sa, že súčasný zákon o ochrane prírody a krajiny nedostatočne transponuje články smernice o vtákoch a smernice o biotopoch,“ argumentoval ornitológ Marek Brinzík. Vysvetlil, že z nich pre členský štát vyplýva povinnosť zabezpečiť nevyhnutné ochranné opatrenia vyhlásených území a predbežnú ochranu navrhovaných území Natura 2000, ako aj požiadavka na vytvorenie systému prísnej ochrany živočíchov a rastlín. „Komisiu sme preto upozornili, že Ministerstvo životného prostredia (MŽP) SR pripravuje nový zákon o ochrane prírody a požiadali sme ju, aby dohliadla na jeho zosúladenie s právom EÚ,“ pripomenul Tomáš Blaškovič z SOS/BirdLife. Legislatívny proces okolo zákona o ochrane prírody už naliehavo pripomínal Kocúrkovo. „Namiesto toho, aby sme upravili, čo nám už EK vyčítala novelizáciou zákona v parlamente, dostali sme ho do ešte väčších rozporov so smernicou,“ tvrdí Tomáš Blaškovič.

Podpisy pod hromadnú pripomienku k návrhu novely Zákona o ochrane prírody a starostlivosti o krajinu začalo zbierať Lesoochranárske združenie VLK. Nebolo spokojné, že novela vylučuje ochranárske organizácie ako účastníkov správnych konaní, v ktorých sa prerokúvajú výnimky zo zákona o ochrane prírody a je v rozpore s dohovormi a smernicami EÚ. „Navrhujeme preto, aby boli do novely zakomponované ustanovenia, ktoré by rôznym občianskym združeniam umožnili byť účastníkmi takýchto konaní a mali možnosť získavať relevantné informácie, čo navrhovaná novela neumožňuje,“ povedal náčelník združenia VLK Juraj Lukáč. Dodal, že svoju požiadavku opierajú o platnú legislatívu – zákon o správnom konaní, ako aj o Aarhuský dohovor, ktorý je súčasťou nášho platného práva a tiež aj o rozhodnutie Rady EÚ. Podľa združenia, novely zákona o ochrane prírody, ktoré prijal štát za posledné roky, umožnili rôznym záujmovým skupinám zasahovať do chránených území na Slovensku, nevynímajúc naše najcennejšie územia národných parkov.
„Tlak záujmových skupín na chránené územia sa stále zvyšuje, pretože ich hlavným cieľom v novom zákone o ochrane prírody je znemožniť akúkoľvek občiansku kontrolu nad zásahmi v chránených územiach. Žiadne informácie o pesticídoch, žiadne fotografi e z výrubov, žiadne údaje zo správnych konaní, nič, čo by preniklo k obyčajným ľuďom a umožnilo by im zorganizovať akúkoľvek obranu. Preto vylúčili ochranárske organizácie ako účastníkov správnych konaní, v ktorých sa prerokúvajú výnimky zo zákona o ochrane prírody,“ tvrdil už dávnejšie a celkom jasnozrivo Juraj Lukáč v oficiálnom vyhlásení VLK-a. Ukazuje sa, že mal absolútnu pravdu.
Rezort životného prostredia síce zmenil v novom zákone aj sporné ustanovenia o zonácii národných parkov, ktorá však už nebude napojená na stupne ochrany prírody. Rozsah ochrany v jednotlivých zónach sa bude „šiť na mieru“ pre jednotlivé národné parky. Celý proces potrvá deväť rokov. Podľa vtedajšieho ministra životného prostredia Jaroslava Izáka návrh zonácie TANAP-u neráta s otváraním nových stredísk cestovného ruchu. Ten sa podľa neho bude rozvíjať v rámci existujúcich stredísk Štrbské Pleso, Starý Smokovec, Zuberec a Tatranská Lomnica. Ani tam sa však nebude môcť stavať neobmedzene. „Budú musieť vypracovať štúdiu o vplyve na životné prostredie, bude prebiehať posudzovanie, tak ako je to potrebné podľa legislatívy EÚ, ale i našich smerníc,“ vysvetľuje minister Izák.

Po tomto exkurze do nedávnej histórie, prečo je zrazu – aj z pohľadu toho istého ministerstva – všetko inak?
Správa z tisku – ako by povedal Karel Kryl: „Napriek tomu, že nový návrh zonácie Tatranského národného parku predkladá ministerstvo životného prostredia, zohľadňuje podľa bývalého pracovníka Správy TANAP-u a lesníka Karola Kaliského predovšetkým záujmy developerov a lesných hospodárov, v rozpore so záujmami ochrany prírody. Karol Kaliský pripomenul, že Správa TANAP-u vypracovala ešte pred štyrmi rokmi odborný návrh zonácie. Ten podľa neho pravdepodobne poslúžil ako podklad pre novú zonáciu, ktorú predstavil envirorezort. “Veľmi sa to podobá v hlavných rysoch, ale do nového návrhu sa premietli prakticky všetky nesplnené developerské a lesnícke sny.”
Pripomenul, že na úkor bezzásahovej zóny A, do ktorej majú patriť najvzácnejšie územia, majú vzniknúť nové, rozšírené oblasti cestovného ruchu a lyžiarske trate. Domnieva sa, že tak budú spod ochrany odborne neobhájiteľným spôsobom vyňaté mnohé doposiaľ nepoškodené biotopy európskeho a národného významu s nenahraditeľnou spoločenskou hodnotou.

Zonácia Tatranskému národnému parku len zdanlivo prinesie väčšiu výmeru bezzásahových území, v reáli sa však bude chrániť menej. Zámer totiž počíta s výrazným znížením výmery súčasných území s piatym stupňom ochrany prírody. V najvyššom stupni ochrany zostane prakticky len to, čo je nezaujímavé pre developérov a lesníkov.

Pripomeňme si, že najprísnejším stupňom ochrany už nebudú chránené ani také kľúčové oblasti ako ústie Tichej a Kôprovej doliny.

A ešte jedna demagógia, ak nie podvod. Ak sa vám niekto bude snažiť argumentovať, že novou zonáciou sa v TANAP –e zvýši rozloha území v najprísnejšom, piatom stupni ochrany na 54 percent, potom si hneď spomeňte na nasledujúci fakt: Dosiahlo sa to najmä zahrnutím neplodných plôch nad hornou hranicou lesa v oblasti Roháčov a tiež Západných Tatier, kde dnes platí nižší, tretí stupeň ochrany prírody.

Zažil som časy zbierky na Alweg vo Vysokých Tatrách. Teraz by som naozaj túžil zažiť, aby ľudia vyšli do ulíc s cieľom pre seba a svoje deti uchrániť Vysoké Tatry ako národný park, uchrániť ich ako také. Určite nebudem chýbať. Do Tatier – tých, o ktorých píšem, už roky nechodím. Ale chcem sa tam vrátiť, až odtiaľ vyženieme všetkých privatizérov, developerov, polomafiánov a kšeftárov. Rád by som sa toho dožil.

Alebo aj zlaté parohy. Možno. Veď poznáme zlaté zuby, zlatú žilu. Z času na čas aj niečo z toho spravodajského sveta človeka zaujme. Jelene vraj zhadzujú parohy. Už. A až do leta budú samce bez parožia.

Nie darmo sa asi vraví, že jar, myslím si, že nielen konkrétne máj, je čas lásky. Láska je v tom krásnom období bez následkov. Bez parohov. A môže sa takpovediac „naplno“. Žiadna z chlapa nespraví paroháča. Ale len do toho tuším júna. To už potom jelene šúchajú. To svoje parožie o stromy.

Oveľa zaujímavejšia však bola správa o zlatých padákoch, ktoré dostali padáka. V susednej Českej republike. Veľmi veľmi sa snažím odolať tomu nášmu zlozvyku tešiť sa zo skapatej susedovej kozy. A to som navyše priateľom prírody a najmä jej zvereny. Ak to niekomu pripadá ako cudzie slovo, potom napíšem radšej fauny.

Ale no netešte sa, ak viete, že tamojšiemu najlepšie platenému štátnemu zamestnancovi Martinovi Romanovi, šéfovi elektrárenskej spoločnosti ČEZ, ktorý má mesačný plat takmer 500.000 Kč (19.406 eur) a k tomu vďaka takzvanému opčnému programu ďalších asi 600 miliónov Kč za rok, hrozí, že bude mať „po ptákách“. Po kráľovskom a nekresťanskom príjme.

A to ešte nie je všetko, teda, Roman nie je jediný. Najneskoršie do konca mája budú musieť stovky šéfov vyše 30 českých štátnych firiem riešiť dilemu – alebo pristúpia na nové pravidlá odmeňovania, alebo budú musieť zvážiť odchod z funkcie. Dôvodom bude nový systém odmeňovania, ktorý má zamedziť neprimeraným bonusom, vysokým odmenám či tajne prisľúbeným zlatým padákom v prípade, keď budú musieť šéfovské kreslo opustiť.

Chudáci. Zostanú im už iba ak tie parohy pre plač. A aj to až v júni. To je však ich vec. Vecou českých daňovníkov je nádej, že ryžovanie ako na Clondiku sa skončí v takmer 33 firmách. Nové zmluvy budú totiž dostávať výkonní šéfovia a členovia dozorných orgánov firiem, v ktorých podiel štátu dosahuje najmenej 30 %, nejestvujú v nich tabuľkové platy a mzda alebo príjmy ktoréhokoľvek manažéra, člena správnej alebo dozornej rady je v nich vyššia ako 1,8 milióna Kč ročne.

Tá socdemácka kohorta tam vie, čo má robiť pred voľbami. Navrhnúť toto u nás – ktokoľvek, má môj hlas. Je čas padania nielen parohov, ale najmä padákov. Tých zlatých. A to priam najvyšší.

Bilión je milión miliónov. Ročne sa vyrobí na svete okolo osem a pol bilióna kusov prezervatívov. Čiže osem a pol milióna miliónov kusov. Či to ľudia žerú? Veď nás je najviac ak necelých šesť miliónov. S tou ochranou sa mi to vôbec akosi nezdá.

Nielen, že teraz naozaj neviem prerátať, koľko to vlastne balónikov pripadá na jedného človeka a neskôr aj na jedného samotného člováka-našinca bez rozdielu pohlavia a iných charakteristických čŕt, ako je závisť, nenávisť, obžerstvo a podobne, neviem si ani len predstaviť, čo s toľkonásobnou ochranou si vôbec počnúť. Vieš Laco, to je ako keď mater dá malému decku celú škatuľu. Teraz mám naozaj na mysli obalovú techniku – krabicu. Teda, ak lezúň dostane nespisovnú krabicu čokolády, najskôr sa asi rozreve, nevediac čo s ňou. Ak mu však podstrčia iba tabuľku, asi ju zje a zapečie ho. Ak bola horká. Alebo preženie, ako bola stará. Alebo salmonelová.

Ja akosi neviem, čo s toľkou ochranou. Aj keď by som ju ako neoprénový odev celý život používal do dažďa a na iné vhodné mokré príležitosti, Lacko, no neminieme to.

Ani ten ujko sprievodca, čo v trolejbuse linky číslo jedenásť sedel pri zadných dverách a s prezervatívom natiahnutým na palec odtrhával detský lístok za tridsať a dospelý za šesťdesiat halierov, nemohol minúť viac ako dve tri gumy denne. Zas tak rýchlo sa neprešúchali. A podaktorí mali aj „furtenky“, teda predplatné lístky.

Lacko, lenže keby to tak jedna ochrana bola. Ale tu je aj tá civilná, ochrana osobných údajov, ochrana prírody, ochrana dravcov, no, aspoň niečo teda bližšie k nám, a kadejaké iné ochrany.

Slovač je dostatočne chránená proti takmer všetkému a v niektorých segmentoch – vyššie som spomenul, má ochranu priam predimenzovanú. Ešteže podaktorí ju ignorujú, inak nám národ už vyhynul.

Čumím do bedne a tam ma akýsi politik celou svojou silou a odhodlanosťou chce brániť proti maďarizácii. Asi sa mu neušlo. Abo to nepasovalo. Veď nie každý balónik na každý úd pasuje.

Iný politik chce ubrániť moju dušu pred diablom a žiada za mňa do každej školskej triedy kríž. A veď však dobre, nech ho povesia! Myslím ten kríž. Lenže, to by nesmel iný politik žiadať aby v tej istej triede nevisel žiaden kríž. V mene tiež mojej ochrany. Jeden mi dokonca núka Lacko marišku. Ale pozor, to je tá s malým „m“, nemusíš hneď z tých biliónových zásob brať. Táto mariška je zadymená a rehoceš sa po nej ako čajka. Tá smejavá. Má to v oficiálnom názve druhu. Aj bez marišky. A bez toho politka.

Mám niekedy sto chutí natiahnuť si na hlavu to, čo iní niekedy inde a mať svätý pokoj. Mať istotu. Že nič nehrozí. Že sex, teda, ehm, život, je bezpečný. Kým to nepraskne alebo sa to inak nepotento.

Pre spoločnosť by bolo dobré, ak by si jej jedinci mohli niekoľko mesiacov pred voľbami, v období zvýšenej koncentrácie rôznych sľubov, analýz, prognóz a vo všeobecnosti vlastne len táranín, na seba čosi natiahnuť. Myslím, že by ani nebolo treba zvyšovať celosvetovú výrobu ochrany. Iba ak trošku prispôsobiť rozmery. Tie staré, skromné, dnes už akosi nevyhovujú. Sme v rozlete, v rozpuku. Pre voličky ružové a pre pánov modré.

Bože môj, čo som to, modrá je farba diabla! Aké teda pre pánov? Zelenú majú na billboardoch tí srandisti z ľava, k červenej sa nikto nehlási, hnedá je tak trošku v každej strane, keď už aj nie ideovo všade, tak aspoň ako symbol – prepytujem – preposratosti.

Páni by mohli mať žltú. Ako včielka Vilko. Vlastne trúd Vilko. Včielka bola Maja. A bola by sranda.

A niektorí politici bez. Nech sa boja, nech sa desia následkov. A nech aspoň trošku opatrnosti dajú do toho súloženia s voľbami. Si to predstav Lacino. Bude chvíľka nepozornosti a celú volebnú komisiu budú mať až do ďalších volieb vo vyživovacej povinnosti. A nám by dali pokoj.

To by bolo krásne, keby nám dali celé štyri roky pokoj a nielen tých prvých tri a pol!