Proti vetru

And the winner is… Pricupitá rozpačito sa tváriaca hviezda, uroní umne naaranžovanú slzu a ďakuje. Prípadne vysloví predsavzatie budovať svetový mier. Davy šalejú. Veď nejde o žiadneho „lúzra“.

Snažím sa kráčať s dobou a na Slovensku z času na čas, vzhľadom na rečovú bariéru, používam zvláštny jazyk Slončtinu. Alebo Anglenčinu. Nie je ešte jazykom štátnym, to by asi už zleteli nemenované a z času na čas pripité orly z Tatry a tiahli by na podolia s použitím ťažkej obrnenej techniky, ale používa sa takmer všade. Možno s výnimkou obce Kovácspatakon. Alebo susedných podobných. Ale aj tam je len otázkou času, kedy sa bude volať Smithpatakon, prípadne Blacksmithpatakon.

Nechápem prečo sa napríklad v totej Heľpe nestala obecnou hymnou pesnička Help z autorskej dielne liverpoolskych chrobákov. Alebo prečo niekto iný nenaspieva  remake s textom napríklad … „ Heľp me if you can I’m feeling down…“ Všimli ste si – Heľp zásadne mäkko.

To ale bol len taký malý anakolud. Anakoludík, vyšinutie z vetnej väzby. Podotýkam, vyšinutie celkom malé. Chcel som o lúzrovaní. Ale najskôr, aby som nezabudol s tým winnerom.

And the winner is… umývadlo! Áno, umývadlo. Už aj umývadlá majú svoje Awards. V našom prípade sa winnerom stalo porcelánové čudo. Vďaka svojej jedinečnej podobe získala asymetrická umývadlová misa č. 08 z kúpeľňovej kolekcie (a just zatajím firmu, aby nešlo o reklamu) jedno zo svetovo najprestížnejších dizajnérskych ocenení „red dot“. Túto „pečať“ kvality za výnimočný dizajn udeľuje každoročne expertná porota v medzinárodnej súťaži „red dot design award“ produktom, ktoré presvedčia svojim inovatívnym a neskromným stvárnením. Ja mám doma umývadlo „lúzra“. Klasiku.

Aj si veru počkám na ďalšiu Award sanitárnej keramiky a nervy drásajúci výrok moderátora „and the winner is…“. Možno sa winnerom stane záchodová misa. Záslužne. Veď bez nej by bol život životom lúzrov. Záchodovú misu nemajú už len lúzri. Na Slovensku sa vyprázdňujeme vo vysokom štýle. Aj slovne. Nedávno som čítal takúto umeleckú úvahu. Teda, úvahu istého „umelca“ rapera.

„Nie je umenie sadnút pred svečku zobrat pierko z nejakej zdochliny a napísat rým hodní Janka Krála. Umenie je príst do rapového klubu, vyzvat na freestyle najvačšieho LOOSERA v klube, povedat DJovi, nech tam niečo hodí.
V tom začne hrat beat, ty začneš rapovat a tvojou úlohou je zabavit celý klub a LOOSERA poslat do … preč … ak nemáš talent tak si ani nefúkneš ale ak ho máš, čoskoro sa dostaneš hore. Možno nie až ku Komercii, ale dostaneš sa tak vysoko, že komercia o tebe bude vediet.“

Prevzal som so všetkým. Je to naozaj pôvodný a gramatikou ako prísne chránená rezervácia nedotknutý originál. Je to perla o lúzroch a tých druhých, ktorí sú im opakom. Tých, pre ktorých je životne dôležité, aby komercia o nich vedela. Neviem za celý svet prísť na to, ako by som ich nazval. Ktoré slovo vyjadruje opak slova looser? Že by ten „winner“? Napokon, sú ich plné médiá.

Nedávno v mojej prítomnosti jedno také drobné žieňa s výzorom o niečo milšej Gorgóny a s chrupom poničeným od nikotínu, s veľkým plytkým tanierom plným ohorkov a s druhým, hlbokým a plným zas tri dni nedojedeného jedla – to všetko na jednom pracovnom stole –  označilo za lúzra kohosi, kto mal iný profesijný názor ako ona. Ako ona šéfka. Šéfka winnerka.

Najskôr som si v mene kolegu myslel, že to chce jednu preventívne vyťať, ale „nenechal jsem nervy cloumat mým majestátem“. Werichovsky povedané, byť dnes na Slovensku lúzrom je vlastne poklona. A keď sa vám dostane takého uznania od ľudí, ktorých všetci nenávidia, o ktorých „profesionálnych kvalitách“ si aj elévi v remesle šepkajú legendy a ktorých prítomnosť v okruhu menšom ako sto metrov od vás je neznesiteľnejšia ako kliešť v zadku, potom sa treba takému osloveniu len a len tešiť.

Lúzri nejazdia na „audinách“ a „bavorákoch“, hoci starých, pätnásťročných šmejdoch, ale predstŕkajú sa v Renaultoch, Citroenoch a dokonca – predstavte si – v Škodovkách. Ozaj, lúzri zásadne na rozdiel od winnerov nevlastnia „japoncov“ – aspoň som si tak odvodil z diskusií pod článkami pre motoristov.

Lúzri nenakupujú v Bologni a v New Yorku netrávia žúry alebo žúrky. Keď tak nejaký diskont a radovánky akurát tak s motykou na záhrade. Alebo na záhumienku. Krumple bude o mesiac treba sadiť. Lúzri nemajú zo dve tri frajerky, k tomu partnera a nejaký ten hotel či fabriku. Lúzri nemajú ani zahraničné kontá a nemajú… šmarjá, toto vám fakt musím napísať!

Idem si tak po ulici a počúvam rozhovor nejakej paničky s nejakým chlapom. Bol natoľko „na nože“, že asi išlo o manželov. Manželov podnikateľov. Teda, „podnikateľov“. Riešili, či s deťmi za zimné vysvedčenie na víkend na Mallorcu, alebo niekam, kde je to „zaujímavejšie“ – hovorilo sa celkom vážne o Bahamách. Najmä ona o nich. Manžel s neodstrániteľným výzorom totálneho podpapučníka prikyvoval a manželka o chvíľu na inú tému uvažovala – opakujem, naozaj dosť nahlas – či dá „deťom večer žrať bankovky, alebo pôjdu konečne do nejakého šopingu“.

Aj sa mi zachcelo byť lúzrom. Tááák mi bolo slastne, keď som sa vopchal do plnej električky a navečeral sa odéru dobre cesnakovej klobásky! Žiadne stoeurovky som nemusel žviakať ako chúdence deťúrence tej dvojice winnerov.

Koho je u nás viac? Loosrov? Ak áno, potom sa tu ešte chvíľku bude dať aj žiť. Winnerov mám plné zuby. A nie je to závisť. Veď ani bzdoche nezávidím, že smrdí, iba sa mi hnusí.